Alexander Kvietok
V rôznorodej škále citových problémov s ktorým sa môžeme u dieťaťa stretnúť - aj v škole - je problém, že nechce hovoriť. Tomuto javu hovoríme mutizmus. Osobitnou formou je tzv. výberový mutizmus, pri ktorom dieťa v určitých situáciách, v styku s určitými osobami, odmieta hovoriť, ale inokedy hovorí bez zábran.
Neustále požadovanie, nabádanie dieťaťa k reči (okrem skupiny osôb, s ktorými sa dieťa cíti príjemne), vyvoláva na strane dieťaťa utiahnutosť a extrémne príznaky strachu a úzkosti. To, že dieťa odmieta hovoriť pred "cudzími" ľuďmi, nemožno pokladať za prejav jeho rozhodnutia. Ide o neurotickú stratu reči, ktorá je veľmi odolná voči zmene. Následkom mimoriadne veľkého vzrušenia, zľaknutia, vyčerpania a pod., môže dieťa náhle onemieť a hoci chce hovoriť a namáha sa nadviazať kontakt s okolím, nedokáže zo seba dostať ani slovko. U detí trpiacich selektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča. Bežné metódy odmeny a trestu, hrozby a prosenia, povzbudenia a chápania nie sú obyčajne efektívne, navyše, po určitom čase sa problém ešte viac zvýrazní a k spontánnej náprave dochádza len zriedkakedy.
V takýchto prípadoch treba pravdaže konať.
Jednou z metód nápravy je aj grafická hra. Sadneme si oproti dieťaťu a na stôl dáme hárok papiera. Obaja máme farebné ceruzky [tužky]. Vyprovokujeme dieťa, aby niečo nakreslilo, čo i en čiarku, alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou, niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a pod. Táto technika slúži na vyprovokovanie aktivity negativistického dieťaťa, ale aj na nácvik zvyšovania tolerancie a znášania neúspechu.
To čo sme uviedli, je len ukážka toho, ako možno s mutistickým dieťaťom pracovať. Existujú aj iné, zložitejšie programy, ktoré sa dajú uplatniť priamo v podmienkach materských alebo základných škôl. Cesta k nim vedie cez pedagogicko - psychologické poradne pre deti a mládež.
|
